Poruchy príjmu potravy nie sú tabu! Inšpirujte sa projektom Chuť žiť

5. 4. 2020 | | Názory, Rozhovory Valentína Sedileková, Chuť žiť

Vegánstvo, paleo strava, keto diéta. Najprv skúsim to, potom zas tamto. Na jednej strane je v móde „body positivity“, na druhej ak nemám ideálne miery, nie som dokonalá, a preto ma spoločnosť odmietne. V dnešnom svete existuje toľko stravovacích trendov, ktoré sú aktuálne a zároveň už pasé, že človek nevie, čo si skôr vybrať, čo skôr vyskúšať a čomu vlastne veriť.

Pre mnohých ľudí sa radí vzhľad medzi hlavné priority. Myslia si, že ak budú dobre vyzerať, budú úspešní a atraktívni. A čo keď ani vtedy nie?

Valentína Sedileková je zakladateľkou projektu Chuť žiť. Jej cieľom je pomáhať ľudom trpiacim poruchami príjmu potravy (PPP), medzi ktoré patria napríklad anorexia či bulímia. Na stránke projektu raz pridala príspevok so znením: „Úprimne verím, že sa moje problémy stratia, pokiaľ sa mi podarí schudnúť.“ V popise príspevku ale analyzuje, kde sa táto idea v nás ľuďoch rodí a prostredníctvom svojho úspešne rozbehnutého projektu sa každodenne snaží pomáhať tým, ktorí tejto myšlienke veria.

Zrodenie projektu Chuť žiť bolo podmienené určitými udalosťami v jej živote. Aj ona si prešla časom, kedy jej táto veta deň čo deň rezonovala v hlave, neustále sa opakovala, diktovala jej, čo má robiť, aby „stratila svoje problémy,“ kričala a trestala ju, keď porušila jej znenie.

Anorexia, zákerná choroba, ktorá sa síce nešíri vzduchom, no dnešný éter spoločnosti ju priživuje. Je to choroba s najväčšou úmrtnosťou spomedzi psychických ochorení, pričom každý piaty pacient spácha samovraždu. To zapríčiňuje aj fakt, že anorexiu v niektorých prípadoch sprevádza depresia, úzkosti, obsesívno – kompulzívna porucha či sociálna fóbia.

PPP ľudí doženú do bezvýchodiskovej situácie. Pocit hladu im prináša uspokojenie, pocit nasýtenia výčitky. S takýmito návykmi sa nedá žiť plnohodnotný život s úsmevom na tvári, nedá sa mať osobnostné ambície, pokiaľ sa netýkajú vzhľadu a jedla. Pri takejto chorobe neexistuje chuť žiť.

V nasledujúcom rozhovore vám Valentína Sedileková predstaví svoje názory na dnešné nastavenie ľudskej mysle a projekt Chuť žiť. Vysvetlí, ako našla svoju chuť do života a ako sa stala psychickou oporou pre tých, ktorí si PPP prešli alebo prechádzajú.

Anorexia nie je žiadna chrípka

Valentína, poruchami príjmu potravy trpíš od svojich ôsmich rokov a stále o sebe netvrdíš, že si kompletne vyliečená. Ako je to možné?

Začnem trochu odborne. Liečba PPP v priemere trvá okolo sedem až deväť rokov. Je to hlavne kvôli tomu, že ide o veľmi komplexné ochorenie a svojou podstatou by sa dalo prirovnať k nelátkovým závislostiam. Nie je to chrípka, nedá sa ňou infikovať za jeden deň. Je to dlhodobý proces, ktorý sa odohráva v našej hlave od detstva. Ja si napríklad pamätám úzkosti a pocity odporu k vlastnému telu od svojich ôsmich rokov, ktoré vyvrcholili keď som mala pätnásť. Zhodou niekoľkých udalostí v mojom živote som jednoducho začala chudnúť.

Po približne jeden a pol roku liečby anorexie mi bola diagnostikovaná mentálna bulímia. Prakticky vzaté, myslím si, že anorexiu som už prekonala, teraz sa liečim z bulímie reštriktívneho typu (pacienti nezvracajú, ale striedavo hladujú alebo vyvíjajú nadmernú fyzickú aktivitu, pozn. red.). Počas liečby je potrebná prítomnosť odborníkov a rovnako dôležitá je tvoja vlastná práca. Hľadanie svojej sebahodnoty, motivácie, boj so samým sebou. Človek musí uveriť, že život mu ponúka viac, než to, čo mu ponúka choroba.

Pri bulímii človek veľmi dlho bojuje so záchvatovým prejedaním, čo súvisí aj s uvedomovaním si vlastných emócii a so schopnosťou nepodľahnúť im. Je to veľmi náročné a veľmi komplexné.

Dokážeš porovnať svoje myšlienkové pochody vtedy a dnes?

Ak by som mala žiť svoj dnešný život s mojím starým anorektickým ja, asi by som to psychicky nezvládla. Myslím si, že dnes už dokážem jedlo zjesť bez výčitiek, napriek tomu, že je pre mňa strava stále veľmi náročná. Úzkosti, ktoré som pri jedle mávala počas môjho anorektického štádia, to je skutočne neporovnateľné s mojim dnešným prístupom.

Počítanie kalórii ako samostatná matematická kategória

Keby pred teba niekto položil napríklad parené buchty od babky, aká by bola reakcia tvojho starého ja a čo by si si povedala dnes?

Moje anorektické ja by sa začalo správať ako pes zahnaný do kúta. Reagovala by som prehnane, agresívne, možno by som sa aj fyzicky bránila, len aby som to nemusela zjesť. Momentálne by som zachovala pokoj, rozvahu a slušne by som odmietla. Ak by som ale bola hladná, celé by som to zjedla. Nasledovali by však veľké výčitky.

Keď sa pozriem na jedlo, vidím tanier s číslami. Sto gramov parených buchiet má približne 250 kalórii. Tie kalórie mám stále pred očami.

Delia sa podľa teba potraviny na „zdravé“ a „nezdravé“?

Rozhodne nie. Takéto delenie je cesta k ortorexii, čo je posadnutosť zdravými potravinami. Problémom ale je, že človek trpiaci ortorexiou si postupne skresáva bez logického odôvodnenia zoznam „zdravých“ potravín. V odbornom ponímaní nepoznáme zdravú a nezdravú potravinu, vždy je to len o subjektívnom pocite. Podľa mňa treba jesť všetko s mierou. Ide skôr o množstvo, než o druh potraviny.

Aký je tvoj názor na sociálnom hnutí „body positivity“, ktoré sa snaží v ľuďoch pestovať lásku k svojmu telu, aj napriek často negatívnym názorom okolia?

Je to skvelé hnutie. Ja sama si uvedomujem, že neviem ako vyzerá zdravé ženské či mužské telo. Je to individuálna predstava. Keď sa hovorí o zdravom človeku, väčšina ľudí si predstaví vyšportované telo. Tu je potrebné povedať, že nie každý človek, ktorý žije bežný život, je takto vyšportovaný. Nemali by sme propagovať ani podvýživu, ani obezitu. Oba tieto extrémy majú negatívny vplyv na zdravie, preto ich netreba vyzdvihovať. Žiadny extrém nie je zdravý.

Prečo podľa teba trpí v dnešnej spoločnosti poruchami príjmu potravy tak veľa ľudí?

Neviem presne povedať, či je prípadov viac, ako v minulosti. Aj keď duševné zdravie ani dnes nie je úplne kóšer téma, pomaly sa naň začína brať väčší dôraz. Viac ľudí vyhľadá odbornú pomoc, preto sa v táto problematika štatisticky vykazuje vyššie hodnoty. Taktiež máme vyspelejšiu medicínu a lepšiu diagnostiku. Treba povedať, že v spoločnosti, kde výzor neprezentuje nejakú pridanú hodnotu človeka, je aj menšia miera výskytu PPP.

Týkajú sa PPP len dospievajúcich?

PPP vznikajú v detskom veku, vyvíjajú sa, ale môžu prepuknúť aj v dvadsiatom roku života, v niektorých prípadoch až v úplnej dospelosti. Veľmi malé percento pacientov však príde na prvé vyšetrenie vo vyššom veku, než je dvadsaťpäť  rokov. Títo ľudia sú už plne samostatní a rozhodnutie vyhľadať odbornú pomoc alebo si dokonca uvedomiť problém je pre nich zložitejšie. Pri menších pacientoch väčšinou spravia prvý krok rodičia.

Sú PPP ženským problémom, alebo sa týkajú oboch pohlaví?  

Týkajú sa aj mužov, pri mužoch je ale stigma ešte väčšia. Je to stále tabuizovaná téma, preto sa to dá len ťažko jednoznačne určiť.

Myšlienka vytvorenia projektu jej zachránila život

Spolu so svojím tímom organizujete v školách po celom Slovensku workshopy, počas ktorých vyvraciate vyššie spomenuté mýty o PPP. Záujem o vaše workshopy prejavujú dokonca aj v Česku. Čo ďalšie projekt Chuť žiť obsahuje?

Náš projekt Chuť žiť je veľmi komplexný, z čoho mám nesmiernu radosť. V prvom rade sa snažíme otvorene, prostredníctvom skutočných príbehov, oboznamovať s PPP. Informujeme o následkoch a pokúšame sa ľuďom danú problematiku prezentovať spôsobom, aby boli schopní tomu predchádzať a aby sa nebáli vyhľadať pomoc.

V hlbšej rovine sa snažíme nadväzovať medzinárodné spolupráce, priniesť na Slovensko najkvalitnejší systém liečby a pomáhať detskej psychiatrii. Našou ďalšou prioritou je vytvoriť denné stacionáre, čiže miesta, kde by mohli pacienti tráviť deň bez toho, aby boli hospitalizovaní v psychiatrickej liečebni.

Ako väčšinou reagujú žiaci a študenti na workshopoch? Nepristupujú k tejto téme ľahkovážne?

Niektorí sú k tejto téme ľahkovážni, a aj keď to sem veľmi nechcem ťahať, myslím, že je to spôsobené rodovými stereotypmi. Pravdou je, že niektorí nevedeli, aký je rozdiel medzi bulímiou a anorexiou. U niektorých sa opakuje myšlienka, že anorexia je choroba týkajúca sa výlučne dievčat, ktoré chcú byť modelkami.

Soľ nad zlato a charakter nad výzor

Ako by sme sa mali správať k človeku trpiacemu PPP?

Záleží, o akej PPP hovoríme. Nie je dobré komentovať jeho porciu jedla či sledovať ho pri jedle. Rovnako neodporúčam komentovať  vzhľad. Bez ohľadu na diagnózu, takéhoto človeka treba brať takého, aký bol pred tým. Ťahať ho do života, ktorý žil pred chorobou.

Ako by sa mala verejnosť správať, aby sme predišlo vzniku týchto chorôb?

Ako som už spomenula, nevidím zmysel v komentovaní vzhľadu, či ide o chudnutie, či o priberanie. Tým, že neustále chválime alebo kritizujeme ľudský vonkajšok, podvedome budujeme názor, že človek je hodnotnejší, keď je pre spoločnosť vzhľadovo atraktívny. Naopak, treba vyzdvihovať charakterove vlastnosti, ktoré si na danom človeku ceníme.

Pokiaľ by ste sa chceli o Valentíninej ceste dozvedieť viac, prečítajte si jej knihu Chuť žiť.

Foto: Karolína Sedileková, startlab.sk

 

 

Mohlo by tě zajímat: