O tom, ako sa študent do Ameriky vybral – časť 12
CestováníJe ráno, ďalšie pekelne horúce ráno na Miami Beach. Balíme kufre, vypĺňame posledné dokumenty, odhlasujeme sa z hotela a voláme kamarátovi Uberovi. Už o pár hodín z Port of Miami vypláva náš nový domov, loď Carnival Victory.
Ako prasatá v žite
Hurá, už sa hýbeme! Už opúšťame prístav! Už opúšťame pobrežie! A zrazu….voda. Stovky a stovky kilometrov na všetky smery voda. Ale nevadí, sme na lodi, kde je každý deň karneval. Tým bola spoločnosť Carnival známa. Človek sa mohol aj na hlavu postaviť, nudiť sa proste nedokázal. Bolo to fyzicky nemožné.
Bolo to dvanásť poschodí plných barov, reštaurácií, bazénov a vírviek. Dokonca stand up comedy, posilňovňa, kasíno, minigolf, tobogán a divadlo! Len tak mimochodom, zaberalo 3 poschodia. K tomu obchody, galéria, knižnica a personál Hispáncov ochotný zniesť vám aj modré z neba. Do slova a do písmena, mohli ste čašníka potknúť (tak aby to všetci videli samozrejme) a on by sa vám ospravedlnil, že o vás zakopol.
A čo bolo najlepšie, všetko bolo vždy dokonalé, všade bol poriadok. Ráno sme vstali a šli na raňajky, prišli sme na izbu a bolo ustlané. Na chvíľu sa vyvaliť do postele a smer paluba, trocha sa opaľovať. Keď sme sa vrátili, bolo ustlané znova. A vždy nás na posteli čakalo nejaké zvieratko z uterákov. Posledný deň nám dokonca náš stevard Rori urobil z uterákov, vankúšov a županu podobizeň môjho spolubývajúceho. A to ani nehovorím o palube obsahujúcej výlučne švédske stoly. Akékoľvek jedlo si viete predstaviť, to tam bolo. A aj to, čo si neviete predstaviť, aj to tam bolo. A automaty na zmrzlinu a pult plný koláčov. To všetko all inclusive, pritom lístok za smiešnu cenu.
Jedine alkohol si tam bolo treba platiť zo svojho, ale ani nebo očividne nie je dokonalé. A tak sme tam stále iba spali, žrali a pili. OMG, ako veľmi mi teraz, sediac na koleji, tá loď chýba. A o večeriach v luxusných reštauráciách s povinným dress codom a jedlom ako od Jamieho Olivera ani nehovorím (konečne som ochutnal homára a žabie stehienka). Pritom stále all inclusive. Opisov dokonalosti lode hádam stačilo. O tom by sa dala napísať celá kniha, ktorá by aj Britannicu strčila do vrecka. Každý jeden deň bol na jedno kopyto. A každý bol awesome.
Za zvukov One love
Tretí deň plavby loď konečne zakotvila pri brehoch Jamajky, konkrétne v meste Ocho Rios. Rozhodli sme sa trochu si užiť miestnu divočinu, a tak sme si zaplatili menší výlet. Hneď v prístave nás nabral čln, ktorý nás odviezol najprv neďaleko od pobrežia, kde nám rozdali plutvy a šnorchle a vyhádzali nás do vody. Táto časť výletu nestála za veľa, podmorský svet level Chorvátsko, akurát trocha farebnejšie ryby.
Ale čo nasledovalo potom, mi doslova vyrazilo dych. Hodný kus od mesta, v takej tej poctivej divočine, uprostred nádhernej pláže s kryštálovým morom stálo malé mólo. A krížom cez pláž tiekol do mora potôčik. Čo bolo zdrojom? Vodopád! Dlhokánsky pás kaskád, kľukatiacich sa pomedzi džungľu. A našou svätou povinnosťou bolo tam vyliezť. Asi hodinová túra priamo vo vodopádoch. Po nekonečných horúčavách pod karibským slnkom bolo lezenie v tieni stromov v osviežujúcej vode vítaná zmena. Nebyť tých obrovských pavučín visiacich naokolo…
Keď sme sa napokon vrátili do mesta, vybrali sme sa spoznať okolie a doplniť zásoby cigár. O bezpečnosť turistov sa tam starajú prvotriedne, policajtov tam bolo na uliciach viac ako civilistov. Ale inak nič zaujímavé, žiadna história, žiadne upravené centrum mesta. Tak sme len nakúpili povinnú zásobu suvenírov a vrátili sa naspäť na loď. Jedlo a posteľ už za nami určite veľmi smútili.
Cesta do Británie
Hneď ďalší deň po návšteve Jamajky loď zakotvila v meste George Town, hlavnom meste Kajmanských ostrovov (zámorské územie Spojeného kráľovstva), konkrétne na ostrove Grand Cayman. Peňazí na rozhadzovanie žiaľ už nebolo nazvyš, a tak sme sa rozhodli odpustiť si organizované výlety po ostrove a zorganizovali sme si vlastný.
Ako prvé mierili naše kroky do Hard rock cafe. Dôvodom bola dostupnosť wifi. Po tých pár dňoch už bolo na čase informovať mamičky, že nás zatiaľ neuniesli piráti na bavlníkovú plantáž. K tomu sme sa rozhodli ochutnať lokálne pivo (ak sa to dá nazvať pivom) Caybrew. Pozoruhodne bolo oveľa lepšie ako ktorékoľvek americké pivo. Na druhej strane, latka nebola nastavená veľmi vysoko. Pivo dopité, sadáme teda na autobus a mierime na miestne must-see, 7 Mile Beach. Piesok belší ako sneh a voda teplejšia ako čerstvo zaliata káva. Len nebyť tej hordy turistov. Čo je však na turistickej záplave najdeprimujúcejšie, je fakt, že aj ja som vlastne iba jeden z nich. No nevadí, more je dosť veľké pre všetkých.
Keď už nás máčanie v slanom náleve prestalo baviť, opäť sme jednoducho sadli na autobus a vrátili sa spať do centra. Stále sme ho totiž nestihli poriadne preskúmať. Nič konkrétne sme tam žiaľ nenašli, žiadne múzeá ani pamiatky, len kopa barov, reštaurácií a suvenírov. Predsa však bolo oveľa krajšie a upravenejšie, ako mohlo Ocho Rios vôbec snívať. Opäť sme teda vytiahli nákupný zoznam a doplnili posledné chýbajúce súčasti zbierky turistických pokladov. V bruchu nám však už hudci vyhrávali odušu, takže je myslím jasné, kam urýchlene mierili naše kroky. Jediné, čo nás najbližšie 2 dni čakalo, boli posledné chvíle pobytu v päťhviezdičkovom hoteli s Kubou na dohľad a návrat do smutnej suchozemskej reality. To sme však ešte netušili, čo na nás osud chystá na pevnine.
ČTĚTE TAKÉ
O tom, ako sa študent do Ameriky vybral – časť 11
O tom, ako sa študent do Ameriky vybral – časť 10
O tom, ako sa študent do Ameriky vybral – časť 9
Mohlo by tě zajímat:
- Adam Vološin: Na cestu na kole z Porta do Prahy mě namotivovala moje nadřízená
- Grüß Gott z Vídně: Jaký je Erasmus ve dvou?
- Howdy y'all! Aneb Můj semestr v Texasu