Chudobná krásna India
Cestování
Ruch, chaos, prach, trúbenie… a predsa sa ma nezmocňuje pocit, že to je
zlé, že to takto nemá byť… nie! Jednoducho také je Dilí – rozpálené
od slnka, vo víru prachu a hluku. Mesto si robia ľudia a komu sa nepáči, tak
prosím… odíďte, zmeňte to alebo sa prispôsobte. Myslím si, že ani
obyvatelia Dilí nie sú na vzhľad svojho hlavného mesta hrdí, uvedomujú si
rozdiel, ktorý spolu so 40-stupňovými horúčavami udrie do tváre každého
Európana.
Organizovaný chaos? Veď pre Indov toto predsa nie je chaos. Je to ako mať
obrovskú knižnicu plnú starých zaprášených kníh, knižnicu bez
značenia, bez abecedného poriadku. Napriek tomu viete, čo sa v nej skrýva.
Vy ste ukladali tie knihy do políc jednu vedľa druhej, vy okolo nej deň čo
deň prechádzate, len vy viete, kde čo treba hľadať.
Márne by ste v Dilí hľadali nejaké dopravné značky (snáď možno
jedine zákaz odbočenia a zákaz slonov:-) Pruhy na cestách sa samozrejme
nedodržujú. Koľko áut sa vedľa seba zmestí na cestu, toľko ich tam bude.
Všetci trúbia, často len zo zvyku a zvlášť na cudzincov, aby si ich
všimli. „Rikšáci“ stále trúbia a pokrikujú, lebo ak si ich včas
nevšimnete, nebudú mať peniaze. Ich príjmy sú závislé na tom, čo
prinesú a zarobia oni sami. Rikša je ich práca, ich posteľ, ich zdroj
živobytia… na nej spia, na nej sa celý deň vozia, v jej tieni na chvíľku
zabúdajú na svoj osud. Oni sa len snažia prežiť. V Indii neexistuje
žiadny sociálny systém, žiadna záchranná sieť, žiadna minimálna mzda
či sociálna podpora v nezamestnanosti. Ak by to tak aj bolo možné, tu,
v tak obrovskej rôznorodej krajine, kto by sa na to všetko podujal, kto by to
riadil a kontroloval. Ľudia sú prefíkaní všade rovnako. Kto by vám takto
živoril, keby ste mu dali podporu.
A preto je India aká je!
Ja som v tejto krajine nemožných vecí na počkanie prežila necelé
štyri mesiace. Pre mňa to bolo akurát, mala som povinnosti v škole a nové
plány, ale poznám ľudí, čo v Dilí pobývali až rok, niektorí vlastne
až tri. Štyri mesiace sú už predsalen dosť dlhá doba na to, aby sa
člověk zžil s prostredím, naučil sa ho rešpektovat a v mojom prípade
milovať. Aj keď ma niekedy hluk a horko rozčuľovali a priala som si mať asi
o pätnásť stupňov menej, nemenila by som. Nikdy!
Pre turistov je táto krajina cenovým rajom. Niet divu, že domáci sa
snažia „európskeho vnímania“ indických cien maximálne využiť. Nákupy
si naozaj užijete… a vyjednávanie ceny – to som ku koncom priam milovala!
Hodvábne šatky zjednané z 300 rupií na 100, škatuľky s čajom zo
150 na 50, zjednávala som aj cenu arašídov, ktorá bola napísaná priamo na
obale. Jednoducho, keď indovia vidia, že ich cenu neakceptujete, automaticky
znižujú. Výnimkou sú obchody s nápisom „fixed price“ (tým som sa
oblúkom vyhýbala). Všetky tie dlhé šály, farebné indické korenia,
voňavý „masalový“ čaj… to mi bude neustále připomínat Sarojini
Market v New Delhi a Connaught Place či „ružové mesto“ Jaipur a jeho
Teej festival.
Zdravotné problémy sa mi vyhýbali. A to som hygienu príliš prísne
nedodržiavala. Jedla som jedlo z ulice, vodu na verejných mietach, kde pili
aj indovia, cestovala „ordinary“ busmi a nie „de luxe“ atd. Niektorí
spolubývajúci zažívacie problémy mali, no zatiaľ bez trvalých následkov.
Menšie „záchodové štafety“ sú normálne. Pár dní som si to vlastne
vyskúšala aj ja, ale ak sa toho nezľaknete, časom na to zabudnete rovnako
ako ja. Aj indovia majú z času na čas črevné problémy, ale čo majú
robiť? Svoju krajinu milujú a kvoli hnačke sa predsa nevysťahujú.
Obrovskú zásluhu na tom, že India pre mňa navždy zostane mojou
„srdcovou záležitosťou“, má jeden člověk. Vravím jej indická
susedka, lebo bývala oproti v bytovke a stretla som ju náhodou… raz som
nemohla otvoriť dvere a dostať sa do bytu, tak som sa vybrala hore na strechu
pozorovať zvrchu ruch ulice. Ale bolo neznesiteľne horko, bola som smädná a
sledovanie ľudí mi neprinášalo obvyklé potešenie. Oproti na balkóne sa
objavila ona s dcérou a zavolala ma na čaj a vodu, nech tam vraj nestojím
v takom horku. Po krátkom zaváhaní som sa nechala presvedčiť. A tak sa
začalo naše priateľstvo. Často som potom len tak vybehla na balkón a
zamávala Anju alebo jej dcerám a už som bežala dole schodmi k nim domov na
návštevu a indickú večeru (každá bytosť, ktorá prekročila prah jej
bytu, musela dostať najesť- to bola taká jej filozofia).
Indická kultúra je proste niečo iné, obzvlášť pre európana. Ja som
pochopila, ako sa dá žiť z mála a netrpieť, byť vďačná za to, čo
mám, za úsmev, za priateľov a trochu jedla. Neznamená to, že človek nemá
ambície, len si je vedomý minima, ktoré nutne potrebuje…
Indovia vravia, že boh pre nich stvoril krásnu krajinu, na ktorú je sám
hrdný, môžu sa pýšiť neuveriteľnými prírodnými krásami, vysokými
horami, zelenými kopcami, širokými poliami, púšťami, plážami a moriami,
do vienka dostali veľa plodín a tak rozmanité počasie, že môžu
vypestovať všetky druhy zeleniny, ktoré presahujú hranice našej fantázie,
dokážu zužitkovať každé semienko, no aj napriek tomuto všetkému asi
dvadsať percent indickej populácie trpí podvýživou, pätnásť mil. ročne
umiera na hlad a päťdesiatjeden percennt detí vo veku do päť rokov je
nedostatočne vyvinutých (zakrpatených). Zvykne sa hovoriť, že „chyba je
v systéme“. India je úžasne bohatá krajina, nekonečne krásna, ale
chýba jej systém, poriadok (dobre to vystihuje české slovo řád).
Nahrávání ...
