Cesta, na ktorej sa každý stáva hrdinom, časť 1

24. 3. 2018 | | Cestování bty

„Svet je kniha, a ten, kto necestuje, číta iba jednu stranu.“ Výrok pripisovaný svätému Augustínovi si zobrali mnohí mladí k srdcu a hľadajú každú možnosť, ako spoznať ďaleký svet. Ako dobre však poznáte svoj rodný kraj? So spolubývajúcim sme si položili túto otázku a odpoveď nás nepotešila. A tak sme sa rozhodli prejsť Slovensko len s batohom na chrbte pešo, z východu na západ. A prejsť slávnu Cestu hrdinov Slovenského národného povstania.

Je ráno sedem hodín a spolu s Kubom, rodákom z Partizánskeho, sedíme na autobusovej stanici v Poprade. Už o pár hodín nás čaká Dukliansky priesmyk a začiatok našej mesačnej púte Slovenskom. Cesta hrdinov SNP je totiž najdlhšia turistická magistrála na Slovensku, má približne 750 kilometrov. Siaha od Duklianskeho priesmyku vo východnej časti hranice s Poľskom až po zrúcaninu hradu Devín pri Bratislave. Prechádza pritom cez najvýznamnejšie miesta povstania a následného oslobodzovania červenou armádou.

Po dlhej ceste a vystriedaní niekoľkých spojov sme sa popoludní konečne dostali do Vyšného Komárnika. Po značku označujúcu začiatok magistrály to bolo z dediny ešte pár kilometrov, ktoré nám rovno ukázali, že kráčať dennodenne desiatky kilometrov s obrovským batohom na chrbte nebude žiadny med. Ale vzdať sa, keď sme ešte ani nezačali? Neprichádza do úvahy!

Keď zistíte, že ľudskosť stále existuje

Aby toho nebolo málo, hneď prvý deň sa nám podarilo zablúdiť. Po nájdení najbližšej dediny si nás miestne rómske deti vďaka obrovským batohom dokonca pomýlili s parašutistami. V bohom zabudnutom Údolí smrti (okolie Dukly ten názov získalo vďaka obrovským bojom z druhej svetovej vojny) sa očividne nikomu nechcelo trmácať po lesoch len kvôli údržbe turistických značiek. Tú sa nám opäť podarilo nájsť až na ďalší deň.

Počas našej púte nás však prekvapila ochota ľudí pomáhať. Príslovie o slovenskej pohostinnosti očividne nevzniklo len tak pre nič za nič. Vôbec sme nemuseli stopovať, šoféri nám sami zastavovali, či nepotrebujeme odviezť. A hoci občas bolo ťažké odolať, nakoniec sme vždy odmietli. Pravidlo je pravidlo, celú cestu musíme prejsť peši. Inokedy nám ľudia sami od seba dávali zeleninu zo záhradky, v jednej dedinke pred Bardejovom sme dokonca dostali aj niekoľko paštét, keďže obecné potraviny boli zatvorené.

O vodu sme tiež nemali núdzu, stačilo zaklopať na dom a popýtať si. A že sme jej spotrebovali dosť, každý z nás niesol v batohu päť litrov! Vrchol pohostinnosti sme však zažili v Bardejove. Večer nás zastihla búrka a my sme sa tak nestihli dostať za mesto predtým, než sa zotmelo. A keďže potme sa nám už po lúkach za mestom blúdiť nechcelo, rozložili sme stan uprostred sídliska. Samozrejme, mali sme isté pochybnosti, či nás v noci nenavštívi polícia. Namiesto polície nás však ráno navštívila milá pani, ktorá nás pozvala k sebe domov na kávu.

Konečne sprcha a postel

V Bardejove sa ku nám pridali ďalší dvaja súpútnici, Jakubov kamarát Paľo s priateľkou. Pred nami bol totiž jeden z najkrajších úsekov cesty – pohorie Čergov. Nádherné výhľady striedali ešte krajšie, v dolinách sa pásli ovčie stáda a všade naokolo vládol božský kľud. Jediní ľudia, ktorých sme stretli, bola početná rodinka užívajúca si víkend v útulni v sedle Žobrák.

Bohužiaľ sme museli odmietnuť ich pozvanie pripojiť sa ku grilovačke, čas nás nútil pokračovať v ceste na horskú chatu Čergov. Voda nám na ten deň pomaly dochádzala a na hrebeni veľa prameňov nenájdete. Tak sme sa aspoň spoločne posilnili trochou pálenky pred ďalšou cestou. Musím povedať, že bolesť nôh razom zmizla, mali sme to urobiť už skôr. Večer sme konečne dorazili na chatu Čergov, niekdajší hlavný stan partizánskeho velenia, kde sme si dopriali po niekoľkých dňoch teplú sprchu a poriadnu posteľ. Bolo to veru žalostné ráno, keď sme museli opustiť pohodlie perín a opäť vyraziť v ústrety divočine.

Nasledujúca noc však strčila periny aj so sprchou do vrecka. Už ste niekedy spali uprostred zrúcaniny hradu a v noci na streche najvyššej veže pozorovali padajúce meteority? Tomu, čo sme zažili na Šarišskom hrade, sa žiadna posteľ nevyrovná. Tú noc sa ku nám do stanu pridalo dokonca zatúlané mačiatko, ktoré dostalo meno Esmeralda. Hneď ráno nás však Esmarelda opustila a vydala sa pravdepodobne hľadať zvyšok svojej rodiny. A ďalšia noc? Nádherný kúpeľný park v Cemjate pri Prešove s klasickým altánkom z devätnásteho storočia, s jazierkami, kvetinovými záhonmi a minerálnymi prameňmi. Čo všetko človek pri túlaní po lesoch nenájde.

Kým sme dorazili do Košíc, podarilo sa nám zablúdiť ešte dvakrát. Vďaka strácaniu a následnému blúdeniu sme sa ale dokonale naučili používať kompas a v spolupráci s mapou vždy nakoniec našli správnu cestu. Spoliehať sa na značkovanie chodníka je mimo udržiavaných chránených území naozaj zbytočné. Oveľa horšie však je, keď prídete na miesto vytipované na spanie a zistíte, že je to džungľa zarastená žihľavou vyššou ako dospelý človek. Noc nenoc, musíte hoc aj s čelovkou pokračovať ďalej.

A čo je najväčšia sranda? Keď nie len že nenájdete značku, ale na rozcestníku chýba aj šípka, ktorá by vás poslala aspoň približne správnym smerom. A vám počas hľadania správnej cesty dôjde voda. To už sme prechádzali Čiernu horu, malé pohorie pred Košicami. Na druhej strane vás za všetky tieto strasti hory odmenia dychberúcimi výhľadmi, úchvatnými scenériami a tichom, balzamom na dušu, aký vie dopriať jedine príroda.

Pokračovanie nabudúce.

Foto: autor

Mohlo by tě zajímat: