O tom, ako sa študent do Ameriky vybral – čast 4

27. 7. 2015 | | Cestování titulní obrázek

Na medzinárodné letisko
Ferenca Liszta v Budapešti som dorazil v jedno horúce maďarské
predpoludnie, spolu s mojimi rodičmi, ktorí sa ma rozhodli ísť vyprevadiť.
Keď sme sa konečne dostali na správny terminál, s radosťou sme zistili,
že check-in ešte nie je otvorený. Hurá, stihli sme to akurát. Po krátkom
čakaní v rade plnom Rusov som bol konečne odbavený. Posledný úsmev,
objatie, podanie ruky, ďalej už musím sám.

Pri vstupe do odletovej haly už
stálo komando podobné tomu, ktoré ma uvítalo na ambasáde v Prahe. Bol
však medzi nimi jeden maličký rozdiel (okrem používaného jazyka), namiesto
oblekov mali vypasované uniformy. Do odletu som mal ešte pol hodiny, tak som
sa pustil do prieskumu letiska. Kopa obchodov, bufetov, reštaurácií,
kaviarní, a dlhokánske rady pred bankomatmi a zmenárňami. Nič, čo by
dokázalo chudobného študenta zabaviť na dlhšiu chvíľu. 

Bohužiaľ sa mi nepodarilo
pripojiť na letiskové wifi, a tak mi neostávalo nič iné, len sedieť na
lavičke a v tichosti sledovať tento živý ekosystém. Konečne nastal čas
odletu. Krátko po vzlietnutí sa mi našťastie podarilo zaspať. Zobudilo ma
až čudné natriasanie, ktoré na moje veľké sklamanie neboli turbulencie,
ale pristávanie na prestupnom letisku. S ťažkým srdcom a slzami v očiach
som sa rozlúčil so sladkým spánkom a vybral sa v ústrety mojej novej
spoločníčke Moskve.

Welcome to
Moscow

Ak som si
o budapeštianskom letisku myslel, že je naozaj veľké, tak moskovské
Šeremetievo ma presvedčilo o opaku. Po rýchlom prechode cez transferovú
pasovú kontrolu (bolo 11 hodín večer moskovského času, takže davy sa už
stihli rozpŕchnuť do všetkých možných kútov sveta a nezavadzali
omeškancom ako ja) som sa zoznámil domovským prístavom spoločnosti
Aeroflot. Zrazu mobil zaznamenal prítomnosť neznámeho žiarenia. Moju myseľ
osvietila prítomnosť free wifi siete. Rýchlo hodiť fotečku do knihy
tvárí, oznámiť rodičom, že lietadlo pristálo podľa plánu a nie
z dôvodu zostrelenia a plynulý prechod k ďalšiemu bodu programu,
prieskumu nového neprebádaného územia. S batohom na chrbte a mapou v ruke
som sa vybral naprieč rozľahlým územím terminálov D, E a F. 

Miestni
obyvatelia boli veľmi milí, nápomocní a večne usmievaví, jediný
zádrheľ bol v trocha chabej znalosti jazyka Britského impéria. Ale to
predsa pre nás, národy Slovanské, nemôže byť žiaden problém.
Rukami/nohami, ale nakoniec sa mi podarilo aj sa dobre najesť, aj sa
zorientovať v rámci môjho minipobytu. Čakala ma však dlhá noc, lietadlo
smerujúce do cieľa mojej cesty odlietalo až o 9 ráno miestneho času.
A spánok na lavičke s batohom pod hlavou? Až toľko dôvery som svojmu
okoliu do rúk vložiť odmietol. Môj parťák, Notbuk, mal našťastie baterky
viac ako dosť, a tak sme spolu doháňali resty z Doktora House-a, ktoré sa
nám cez skúškové nakopili.

Nad
oceánom

Z driemot ma
prebralo kikiríkanie kohúta, na veži akurát odbíjalo 9. Najvyšší čas
pobrať sa, práca na panskom čaká. Počkať, najprv sa za ňou musím dostať
na opačný koniec sveta. Našťastie mi však pristavili okrídleného
tátoša. Pokrok nezastavíš, to vie aj malé dieťa, a tak ma namiesto Pegasa
čakal Airbus A330–300. Let som využil najkreatívnejšie, ako som len vedel;
poslúžil ako náhrada poslednej noci. S menšími pres­távkami na jedlo
s výhľadom nórske fjordy, arktické ľadovce a Veľké kanadské jazerá.
Ha, kam sa hrabe Petřín a Žižkovská veža! Spolu s dezertom som dostal aj
čínsky koláčik šťastia. Vďaka spánkovému delíriu, v ktorom som sa
vtedy nachádzal, si však už jeho presné posolstvo nepamätám. Opäť
natriasanie, a opäť nie turbulencie, sakra. Nadišla chvíľa ukončiť
spánkový režim, práve sme totiž pristáli na letisku Dulles vo Washingtone.
Je to tu, som v USA.

Pokud jste zatím Filipovu
cestu nesledovali, přečtěte si první,
druhý
a třetí díl.

Čtěte
také

 

Mohlo by tě zajímat: