Zlý začiatok, dobrý koniec?

16. 10. 2014 | | Nezařazené titulní obrázek

Pre svoj Erasmus pobyt som si vybral Turecko. Bola to jediná krajina, ktorá
bola mimo EÚ a ja som popri štúdiu chcel spoznaťinú kultúru, pričom
Istanbul mi prišiel ako úplná výhra. Mesto, príroda, more, Ázia.

Po prílete a dvoch hodinách hľadania batožiny som pochopil, že ju asi
naozaj nenájdem. Tak som opustil letisko a sedím sitak v Ázii na obrubníku,
pozerám do prázdna a rozmýšľam čo ďalej. Neviem. Proste neviem. Batožinu
mi nedoviezli. Takže notebook, jedlo, veci, nič. Trochu ako bezdomovec. Adresa
do školy je presná, ale moje GPS ju nepodporuje. Tak som ešte chcel zavolať
na tú linku, ktorá je stvorená pre tieto udalosti. Keďže hovory sú tu
naozaj drahé a spoplatnené, tak skôr ako sme sa dohodli, som všetko prevolal
a vyplo ma. Paráda. Tak teda, že idem taxíkom, bude to najrýchlejšie a asi
aj najbezpečnejšie. Je to okolo 30 km do cieľa. Ale namiesto odporúčaných
20 – 25 € mi chceli naúčtovať symbolických 90 €. Vravím si, že
toto fakt nie, a nastupujem do autobusu. Cestu som mal celkom dobre
naštudovanú, ale trochu ma zmiatli turecké nápisy, ktorým absolútne
nerozumiem. Nikto zatiaľ nevedel po anglicky.

Sedím v autobuse, ale celý deň som nič nepil. Nejak som to opomenul a
jemne si tam odpadávam. Ale tak, ideme ďalej. Na letisko mám zavolať zajtra.
Oproti mne sedí jeden Turek, nerozumie mi. To mi asi moc neporadí, ale dobre
teda. Že mi stratili batožinu a notebook a to že nemám ani korunu ako
kredit, mi prišlo také úsmevné, že super začiatok Erasmu, ale byť
v neznámom autobuse a ísť úplne, neviem kam. To už znášam trochu
ťažšie.

Najhoršie je, že v tom notebooku mám naozaj moc fotiek, videí, textov.
Treba začať odznova. Zrazu mi ten Turek povedal, nech vystúpim. Podal mi
cigaretu s pohľadom, že „to potrebuješ“. Tak ma skoro roztrhlo, ale
potreboval som. Potom sme si cez translator prekladali čo sa mi stalo a on …
počúvajte… zastavil autobus, asi to celé vysvetlil vodičovi autobusu a
zaplatil za mňa! Rozlúčili sme sa pekným pohľadom, ktorý si ešte dlho
budem pamätať.Tak teda cestujem v ďalšom autobuse, úplne smädný, ale už
trochu veselší, keď zrazu mi autobusár povie, že vystupujem. Vystúpim, ale
opäť neviem, kde som. Jedno dievča mi poradilo, čo a ako. Chvíľu som
s ňou išiel, ale zrazu sa bez slova odpojila a ja som tam zostal na takej
lúčke so sedmi opustenými psami. Paráda. Tak som išiel podľa inštrukcií
a zbadal som tú zelenú budovu!! Hneď ako som prišiel, tak mi securiťák
naznačil, že bez študentskej karty to nepôjde, ale vedel po anglicky, tak
som sa trochu pozval dovnútra, kde sa zbehli ľudia, tak som im vysvetlil
(skoro) s úsmevom, čo tam vlastne robím. Nemal som uterák, plachtu a také
veci a po campusesom zháňal nejaké tričká. Ale nakoniec náš super buddy
všetky veci priniesol…

Druhý deň ráno sa zobudím a idem zavolať na letisko. Poprosil som jednu
pani nech to spraví za mňa, lebo ta jazyková bariéra. Každopádne na moje
prekvapenie nič. Zavolajte poobede. Tak dobre.

Dnes ma čaká aj prvá cesta do mesta – európskej časti kvôli
nákupom. S pomocou všetkých, koho poznám a vlastne aj nepoznám, urgujeme
letisko, leteckú spoločnosť, poisťovňu. Všetci vedia, že sa hľadá
veľký zeleno-sivý batoh. Prší tu, ale tak letne. To je super. Do mesta ma
berie domáce dievča. Potrebujem úplne základné veci. Že ale najprv musíme
k jej zubárovi. Tak ja, že dobre.

Máme súkromné školské autobusy, lebo sem nič iné nechodí. Cesta bola
super, ale prešli sme asi 45 km, kým sme sa tam dostali. Idem si nakúpiť.
Nakupujem trenky, ponožky, ryžu, panvicu, uterák. Skúšam si veci
v kabínke a zrazu telefón: „Drahý Matej Černý, tu je letiskový servis,
dostavte sa prosím…..tu­tutututu“…Tak prosím ich v predajni či mi
nepožičajú telefón, ale tam mi začali volať taxík, lebo nerozumeli. Jaj.
Tak rýchlo niečo nakúpim a utekám von. Celýdeň som nejedol okrem banánov
a vraj vyzerám ako úplný turista a nič sa s tým nedá robiť. Zháňam
niekoho, kto vie po anglicky. Volám na letisko. Našli sme vašu batožinu!
Super. Monte Carlo paráda. Teraz zase ďalšia sranda. Ako sa tam dostať? Už
nechcem zažiť to čo som raz zažil. Idem s Tracy. Povedala, žemi pomôže.
Sme na takej menšej lodi a okolo nás lieta veľa čajok. Rozmýšľam, či sa
nepotopí. Lebo mám tie dokumenty k batožine pri sebe. Krásny výhľad,
tieto „ferry“ majú svoje čaro vďaka vetru vo vlasoch. Cestovanie
z európskej časti do ázijskej je naozaj super.

Ideme na to letisko. Brutálna zápcha. Sedíme v autobuse a Tracy po celom
dni pomaly zaspáva. Sme na letisku, prešli sme kontrolami, pár formalít a
ten batoh mám v ruke!! Je na ňom napísané, že expresne doručiť do
Istanbulu. Dátum odoslania deň po mojom odchode. Stane sa. Všetci boli milí.
Ďalšia káva a cesta späť. Pustil som jej Daughter, Riša Mullera aj Anetu
Langerovú som našiel. Vraj sa jej to všetko páči. Každopádne teraz
spätne mi povedala, že sme precestovali v ten deň viac ako 200 km. Platí
tu, že jedna hodina (strávená cestovaním) je super, dve sa dajú zniesť a
viac už je moc. Ešte sme stihli ísť na čaj a inak všade majú kockový
cukor. Super je, že väčšina kaviarní je priamo na ulici, tak máte šancu
pozorovať život okolo. Všetko nakoniec dobre dopadlo. Ďakujem všetkým za
všetko. Ale už idem smer univerzita. Išiel by som sa okúpať do mora. Zajtra
je tiež deň. Dám si Bonoba do uší a idem sa umyť. Mám vlastný uterák
aj kefku!

Foto: autor

ČTĚTE DÁLE:

Mohlo by tě zajímat: